Ako si tak kráčame cestou života, neustále sme vystavení očakávaniam a prianiam okolia. Čo by sme mali urobiť… Akí by sme mali byť….

Prečo dovolíme na seba vytvárať tlak?. Robia to naše myšlienky? Áno, ale tie sa odvíjajú od naučených vzorcov. Áno, ak je človek pohodlný, či lenivý, potrebuje tlak k tomu aby sa rozpohyboval. Ale ak sme v štádiu, že robíme všetko pre cieľ, hýbeme sa, prosíme i ďakujeme, ale napriek všetkému sa nič nedeje, problém je v našom extrémnom nasadení za požadovaný výsledok. Sme „premotivovaní“ a prestávame radostne chcieť, v prirodzenosti, ale chceme a túžime zúfalo. Všade, kde je zúfalstvo, nemôže byť pomoc (ona prichádza, ale my máme okolo seba múr a cez neho nie sme schopní natiahnuť ruku a pomoc si vziať) – je tam blok. Rovnaké pritiahne rovnaké. Zúfalstvo plodí ďalšie zúfalstvo.

Mnohé veci robíme preto, že musíme, robme ich preto, že ich máme radi. Kde sa vytratila radosť? „Prevalcovala“ ju zodpovednosť? K čomu? Ku komu? Aj tak sme tu sami za seba. Nerobme zo seba obetných baránkov, aby iní boli šťastní. Nikto to od nás nežiada a ani nechce, pokiaľ sa do tej role nevpravíme sami. Z udalostí i vecí ktoré máme radi postupne robíme väzniteľov a to čo nám robilo radosť nám dnes spôsobuje utrpenie. Ale to neurobil nikto, len my sme to dovolil. Dovolíme strachom, aby nás presvedčili, že nie sme dosť prirodzení, že nie sme dosť dobrí, že nie sme dosť šikovní, že nie sme dosť múdri, že nie sme dosť silní a tak môžeme pokračovať..čo všetko nie sme….Zabúdame stavať protiargumenty, čo všetko SME…..

Stávame sa otrokom i otrokárom. Dovolíme, aby nás vlastná hlava (to nie je nič iné) ničila, tlačila a my sme plní strachu zo zlyhania. Dovoľme si zlyhať. No a čo? Čo najhoršieho sa môže stať? Keď domyslíte scenáre i do tých najextrémnejších koncov, pochopíte, že nestane sa nič. Svet sa točí ďalej… I my pôjdeme ďalej. Dovoľme si nielen zlyhať ale i zlyhávať, 5 krát 10 krát? No a čo. Raz to skončí. Raz sa to zmení. Vtedy, ak prestaneme očakávať, ak sa prestaneme báť, ak prestaneme byť zúfalí.

Nezabúdajme, NIKDY sa nesmieme dostať do zúfalstva (to je stav bez viery). Ako náhle zúfalo potrebujem – blokujem a zúfalstvo znásobujem. A našou úlohou je hľadať svoje vytúžené šťastie a to znásobovať. Takže majme vysoko pozitívne očakávania a ak nie sme ich schopní, tak buďme neutrálni a nechajme veci bežať voľne, neurčujme im smer, nech sa všetko vyvíja prirodzeným spôsobom, tak ako chce a má. Z nášho uhlu pohľadu (ktorý je obmedzený) nevieme, čo je dôležité pre náš posun, rast a vývoj..
Vráťme sa na začiatok – robíme veci pre svoju radosť – tak si nenechajme ukradnúť ani minútu ani sekundu radosti (to nehovorím o hodinách, či dňoch)🙂

Zastavujme to včas svojim uvedomením. Uvoľnime sa a nič neočakávajme. Zúfalé očakávania prinášajú zúfalé výsledky. Takže preč so zúfalstvom. Vráťme sa k sebe a do seba, vážme si sami seba a uvedomujme si, že to, čo robíme, robíme HLAVNE pre seba – aby sme sa hýbali, aby sme boli na čerstvom vzduchu, aby sme sa potešili, aby sme sa vybláznili, aby sme tvorili a keď budeme mať my, potom dáme i iným všetko čo máme (ale najskôr musíme mať, aby sme mohli dať). Niekedy nemusíme byt výnimoční a stopercentní a neomylní. Stačí byť milý a radostný a už len tou svojou prítomnosťou a tým, že sme tešíme. Nemusíme byt perfektní, stačí, že sme….

V tom je naša sila a v tom tkvie odstránenie blokov a prílišných očakávaní. Uvedomme si že v danej chvíli robíme všetko najlepšie ako vieme, keby sme vedeli lepšie tak konáme. Tak prestaňme na seba tlačiť a buďme spokojní s tým, čo je. A až keď to pustíme, objavia sa nové obzory.. 🙂
Krásny odovzdaný večer, plný radosti a všetko púšťame …..

Tatiana

Zdieľať článok