Podstatou bytia človeka je duchovný život. Prišli sme sem z duchovných sfér za účelom vývoja, zdokonaľovania a je teda samozrejmé, že v duchovných svetoch používame duchovné telá, teda telá z čistej energie, kde „fyzikálne“ /duchovné/ zákony oveľa vyššieho druhu ako na Zemi, pôsobia s rovnakou dôslednosťou a dokonalosťou, ako v našej pozemskej matérii.
Ak chceme vo svojej duchovnej podstate vstúpiť na Zem, môžeme tak učiniť skrze narodenie a berieme na seba zároveň záhal, plášť pozemského tela, aby sme sa tu mohli prejaviť, rásť a pôsobiť. Podobne ako toto telo berieme na seba pri príchode na Zem, ho aj odkladáme, keď je opotrebované alebo choré, čo sa končí pozemskou smrťou nášho tela, ale nekončí sa to smrťou našej duchovnej podstaty.
V duševnom a duchovnom tele pokračujeme ďalej a bolo by nezmyselné, aby sme nejaké pozemské telo ťahali do sveta Ducha, keď to nieje nielenže nepotrebné, ale aj hrubo stojace proti Božím zákonom.
Takýto nezmysel preto mohla vytvoriť len cirkev za účelom vyššie spomínanej manipulácie a ovládania ľudí.
Pre pozemské ľudstvo vykupiteľské Dielo Ježiša z Nazaretu spočívalo a spočíva v niečom úplne inom, o čom si povieme neskôr.
Preto ešte raz – každý človek, ktorý sa narodil na túto Zem, ju neskôr aj musí opustiť. Narodenie je smrť pre duchovný svet, z ktorého sme sem prišli a neskoršia smrť pozemského tela je opätovné narodenia sa do duchovného, resp. záhrobného sveta, do ktorého každý z nás po pozemskej smrti odchádza.
Tento dej sa trvale opakuje, je to dej, ktorý vychádza z pôsobenia Božích zákonov a nijaký človek na Zemi s tým nič neurobí, lebo nemá najmenšiu silu k tomu, aby v tomto čokoľvek zmenil. Zákon je od toho zákonom, že si samočinne vynucuje jeho dodržiavanie, pokiaľ nechce človek utrpieť škodu.
Tak, ako sa pred niekoľko stotisíc rokmi prvý krát inkarnovali na Zem prví ľudskí duchovia, tak tento dej nepretržite prebieha, kedy sa sem opakovane vraciame za účelom dozrievania.
Preto aj v dobe Ježiša, ak ktokoľvek umrel, jeho duša opustila telo, chvíľu sa prí tomto tele zdržovala a po pár dňoch spravidla opustila blízkosť Zeme, aby mohla putovať za svojím ďalším vývojom v záhrobných svetoch. Ktokoľvek vtedy zomrel, bol často podobne, ako je tomu aj dnes, vnímavými ľuďmi videný vo svojom duchovnom tele a sú dokonca medzi nami ľudia, ktorí so záhrobnými dušami zdržujúcimi sa v blízkosti Zeme komunikujú podobne, ako komunikuje ktokoľvek z nás s blízkymi v rodine a podobne.
Pre väčšinu ľudí na Zemi, pre väčšinu náboženstiev na Zemi je táto realita po opustení fyzického tela, ak nastala jeho smrť, samozrejmou realitou, niečo tak logické a bežné, že nikomu by ani len nenapadlo polemizovať o pravosti tohoto deja, lebo už dávno boli na Zemi zákonitosti tohoto druhu prebádané a preskúmané.
Najviac sa tomuto v súčasnosti bráni časť pozemskej vedy a časť kresťanov. Dobrým prísľubom do budúcnosti však je, že veľká časť kresťanov v súčasnosti má v sebe už ujasnené, že smrťou nič nekončí a že naše opakované životy na Zemi sú vývojovou nutnosťou. Lenže radšej o tom mlčia, než aby sa mohli dostať do nemilosti poblúdených kňazov, z ktorých tak sotva jeden z tisíca je skutočným sluhom Božím. Medzi biskupami, kardinálmi a pápežstvom však v súčasnosti niet jediného, ktorý by mohol o sebe povedať, že je skutočným služobníkom Božím. Spupnosť, pýcha a temnoty sveta sú tak zakorenené v tomto bezbožnom systéme cirkevnej moci, že jasné Svetlo Pravdy by ihneď odvrhli, lebo by spálilo ich dogmami zaslepený zrak…
Len farizeji a pokrytci v náboženských talároch a pár im slepo veriacich prívržencov ustrnuli vo svete dogiem, v ktorom skutočná Pravda nemá žiadnu cenu rovnako, ako i pôsobenie Božích zákonov v celom Stvorení.
Pre tých ale, ktorý v tomto nemajú celkom jasno, ale chcú sa dozvedieť viac, treba povedať, že Ježiš samozrejme pozemsky umrel po svojom ukrižovaní na kríži, z ktorého bol neskôr sňatý a následne aj podľa vtedajších zvyklostí pochovaný.
Málokto však vie, že v tento deň ukrižovania sa náhle zotmelo, zahrmelo a zahučalo „na Nebi“ a spustilo sa v niektorých častiach Zeme zemetrasenie. To bytostné sily prírody dali jasne najavo, ako veľká je ľudská vina na tom, že ľudstvo ako celok, až na malé výnimky, zavraždilo Ježiša, Božiu Lásku v tele z mäsa a kostí na Zemi.
Ľudstvo si týmto bezprecedentným počinom vynútilo nesmierne ťažkú karmu, ktorej následky a plody zbierame v prítomnosti. Že si ako ľudstvo budeme musieť prejsť cestou utrpenia tak, ako sme to pripravili my Ježišovi, bude viac ako isté a dokonca toto utrpenie nebude pre mnohých možné uniesť a zvládnuť. Viac ako inokedy bude v tomto smere rozhodovať čistota srdca každého človeka a tak sa účinky Súdu na ňom naplnia tak, že bude schopný im odolať a víťazne prejsť týmto obdobím, ktoré je pred nami.
Čistota myslenia a cítenia u človeka však musí byť aspoň 10x čistejšia, ako je tomu u väčšiny z nás dnes! Blížiace sa obdobie bude preto nesmierne ťažké pre väčšinu z nás…
Podľa Božích zákonov, keď pozemské telo vypovie svoju činnosť, duševná a duchovná podstata, usídlená v tomto tele z neho vystúpi, odpúta sa a keďže tak ako pri narodení je pozemské telíčko spojené s telom matky skrze pupočnú šnúru, podobne aj duša je s pozemským telom spojená tzv. éterickou pupočnou šnúrou, ktorá sa v tom okamihu pretrhne. Bezprostredne po tomto deji telo človeka začne chladnúť a rozloží sa i krv v žilách. Takmer okamžite.
Toto energetické spojenie duše človeka s pozemským telom je rovnako nutné ako spojenie pozemského telíčka s telom matky, kedy telo matky vyživuje toto telíčko v dobe pred narodením. I toto je zákonitý dej, na ktorom človek nemôže zmeniť ani to najmenšie, nech by sa pokúšal akokoľvek mudrovať o tom.
Za zmienku tiež stojí, že Ježiš mohol „vzkriesiť“ Lazara len preto, lebo videl, že jeho duša je ešte spojená s jeho pozemským telom, cez túto éterickú pupočnú šnúru, čím bolo možné vďaka vysokej Božskej sile, ktorá je Ježišovi vlastná, napomôcť Lazarovi, aby sa vrátil do svojho tela, ktoré liečivá Sila Božia v zrýchlenom procese vyliečila.
Tak, ako liečitelia dneška môžu prikladaním rúk pomôcť pacientom i od výraznejších chorôb, podobne Ježiš mohol desaťnásobne, i tisícnásobne silnejšie a efektívnejšie posilniť a preliečiť choré časti človeka tak, že za okamih tento mohol byť zdravý, pokiaľ sa Božej Sile aj v plnosti svojho srdca otvoril.
Preto povery, bájky, povesti a „vymysleniny“ o tom, že Lazarove telo už bolo v rozklade, vychladnuté a celkom mŕtve sa nezakladajú na Pravde a skutočnosti, pretože ak raz duša človeka definitívne opustí svoje telo, nemá možnosť sa do neho viac vrátiť. Ani Boh by tak nedokázal učiniť, pretože by to bol akt ľubovôle, mimo Jeho dokonalých zákonov, čo je v princípe dej nemožný.
A keďže Ježiš tak, ako to neraz svojím verným i povedal, prišiel naplniť Zákony svojho Otca a nie ich rušiť, alebo obísť, podobne po odumretí pozemského tela Ježišovho sa pretrhla éterická páska alebo „pupočná šnúra“ i s duševnou, a Božskou podstatou Ježiša, aby mohol už ako nezviazaný s matériou Zeme nastúpiť cestu svojho návratu k Otcovi. Zdržal sa v blízkosti svojich verných na Zemi ešte zhruba 40 dní, aby mohol „zjavením sa“ pred účeníkmi dokonať svoje Dielo Spásy.
No a aký by malo význam nejaké zmŕtvychvstanie z hrobu v tele z mäsa a kostí, keď je to absurdné a nemožné? Hŕstka tých najvernejších okolo Ježiša si po Jeho pochovaní uvedomila, akému nebezpečenstvu by bol časom vystavený pozemský hrob Ježiša, preto krátko po jeho pochovaní toto Telo z hrobu vyniesli, aby ho pochovali na miesto, kam sa odvtedy ľudská noha nedostala.
V budúcnosti ale bude odkryté toto miesto, kde sa nachádzajú telesné pozostatky pozemského tela Ježišovho.
Ježiš preto nevstal z mŕtvych, ale nastúpil cestu prirodzeného návratu Domov k Otcovi. Podobne ako človek keď umrie, nemusí vstávať z mŕtvych ani podobné nezmysly, pretože jeho duša putuje presne na tie miesta, kde pokračuje vo svojom vývoji.
Vykupiteľské Dielo Ježiša spočíva v niečom inom, než je dogma zmŕtvychvstania.
Ježiš spasil svet svojím Slovom, ktoré ľudstvu priniesol. V Ňom, v prijatí a naplnení tohoto Slova má istú záchranu každý jeden človek, či sa nachádza na Zemi, alebo mimo nej. Naše vzkriesenie, naše zmŕtvychvstanie potom spočíva v tom, že touto zmenou sa znovunarodíme do vedomého života, oproti tomu strnulému duchovnému spánku, ktorý „žijeme“ v súčasnosti.
Sumárum – viera musí byť živá. Mŕtvy je každý človek, ktorý sa potáca životom naslepo, bez skutočného poznania Pravdy, ktorá bola človeku daná a prinesená od Boha…
Zdieľať článok