Je veľmi veľa kníh, ktoré sú napísané o sebahodnote. Teoreticky to už ovládame, ale ako vždy, je to horšie s praxou.
Okolo nás máme ľudí, ktorí: si buď o sebe myslia veľa a nie sú ničím výnimoční, alebo sú výnimoční a myslia si, že sú nikto a nič.
A tu je dôležité zaujať postoj zlatej strednej cesty – uvedomovať si svoju hodnotu, zachovať si pokoru, mať rešpekt voči ostatným.
Prvá skupina teda potrebuje spokornieť a uznať vyššiu silu, druhá si má uvedomiť, že ich miesto v poradí je hneď za najvyššou silou.
Ďalší problém je, že prvá skupina by chcela stále len prijímať a nechce nič dať, naopak druhá zase by všetko rozdala – to čo mám i dám. Ale, čo ak nemám, lebo som rozdal, asi ťažko môžem pokračovať v dávaní (a táto druhá skupina chce dávať neustále 🙂 i keď už nemá z čoho).
Často sa stretávam s tým, že porušujeme zákon rovnováhy, títo „rozdávajúci“, nevedia prijímať (necítia sa dosť dobrí, nie je to vhodné a pod.). Mali by sme sa učiť prijímať komplimenty, pochvaly a nezhadzovať sa okamžite.
Kto kedy povedal, že borovica je krajšia ako jabloň? Alebo, že drevo z jedného stromu je cennejšie ako druhé? My ľudia áno, lebo robíme selekciu na základe financií a zaťahujeme do toho i prírodu, ktorej vôbec nepomáhame (ale to je už iná téma..) Žiarli snáď jeden strom na druhý, že má krajšiu kôru, či chutnejšie plody? Už samotná myšlienka, že by dva stromy na seba žiarlili a porovnávali sa, či závideli je smiešna, ale pre nás je to úplne „normálne“ :-).
Uvedomme si, že vždy bude niekto, kto je krajší, nadanejší, rýchlejší, silnejší, štíhlejší, alebo „zdanlivo“ šťastnejší než my. Ale súčasne si buďme vedomí, že je tu celý zástup tých, ktorí sú na tom omnoho horšie ako my.
Máme tendenciu sa ponižovať, porovnávať ale verte mi, že keď to zvládneme a svoju cenu poznáme, príde ďalšia skúška a tou je silnejšia autorita, alebo niekto, koho obdivujeme, alebo… No a tam sa budeme cítiť tááááááááááákííííí maličkí aj keď to sebavedomie je zdravé, predsa …….. 🙂
Prečo? Lebo sa porovnávame. Je to správne? Nespôsobuje nám to bolesť a nepokoj duše typu: „Kedy ja to dosiahnem? Kedy ja už budem taká/ý? To sa nehodí aby som…. Potierame vlastné chcenia, vlastnú hodnotu a to nás ani zvonku nemusí nikto tlačiť – spôsobujeme si to sami.
Prestávame byť sami sebou, prestávame rešpektovať sami seba. I mne sa to stáva a naposledy mi jeden múdry človek povedal presne to, čo ja stále hovorím všetkým dookola :-): „pozri sa do zrkadla, JA TI nemusím hovoriť….“ 🙂
U mňa nastalo okamžite riadne uvedomenie a prijatie, takže želám aj vám, aby ste si vždy spomenuli na túto vetu a rovnako nastalo okamžité uvedomenie vtedy, keď budete OČAKÁVAŤ od kohokoľvek čokoľvek a nedostane sa vám. Dajme si sami, môžeme si dať všetko, tak berme a buďme ku sebe štedrí.
Keď sa prestaneme porovnávať, prestaneme byť v pozícii nadriadeného a podriadeného, prestaneme bojovať o pozície a moc, všetko sa zkľudní a zostane len to tiché prijímajúce a rešpektujúce v nás.
Ak sa pozrieme do prírody, je jedno, či ide o malú bylinku, alebo o veľký strom. Obidva sú potrebné rovnako a každý tu je za iným účelom.
Nehrajme sa na veľkých, ak sa cítime „malo“ – spokojne to priznajme a naopak, ak sa cítime „veľko“ tak sa rovnako nebráňme, lebo ak nie sme leniví a pracujeme na sebe, máme právo byť na seba hrdí. Takže buďme stále sami sebou. Každý jeden sme dôležití a stvorenie by bolo chudobnejšie bez každého jedného z nás. Nikto nie je viac, alebo menej; sme neporovnateľne jedineční.
Cesta k poznaniu a prijatiu samého seba nevedie cez porovnávanie, ale cez: uvedomenie si svojich talentov (každý jeden ich má), motiváciu, tvrdú prácu na sebe, vieru a napĺňanie svojho tvorivého potenciálu tým najlepším spôsobom, ako sa len dá.
Krásny deň a neklesajme vo svojich očiach, každý robí chyby, viďme tie úžasné a veľké veci ktorých sme schopní, keď sme v pohode a v úcte a láske (tak zdravo) k sebe.
Zdieľať článok