Veľkonočný týždeň, príchod leta, dokonca i zber úrody – naši predkovia si vždy vedeli nájsť príležitosť na slávnosti naprieč celým rokom. Mnohé z týchto tradícií sa zachovali až dodnes, niektoré v nezmenenej podobe, iné prispôsobené modernej dobe. No v histórii môžeme nájsť i sviatočné dni či zvyky, ktorých oslavovanie sa časom vytratilo a dnes si ich pamätáme len z rozprávania našich starých či prastarých rodičov. Ako vyzeral klasický slovenský rok našich predkov či tradície a obyčaje bežných rodín? Čo boli dôvody osláv a aký význam niesli?
Jar, symbol nového začiatku
Jar odjakživa symbolizovala znovuzrodenie, prebúdzanie či rodenie sa niečoho nového ako v prírode, tak i v domovoch ľudí. Obyčaje tohto ročného obdobia sa preto spájali s novými začiatkami. Medzi najvýznamnejšie oslavy, ktoré prešli skúškou času, patria bezpochyby Veľká noc, vynášanie Moreny a stavanie mája. Charakter týchto tradícií sa síce s príchodom kresťanstva trochu zmenil, no pohanské korene a zvyky im ostali.
Koniec jednej kapitoly a otvorenie druhej predstavovalo v slovanskej mytológii upálenie Moreny, bohyne zimy a smrti. Tým, že dedinčania Morenu spálili a utopili v potoku, zahnali zimu spolu so zlými silami. Na severnom Slovensku sa zvykla namiesto Moreny používať i slamená figúra takzvaného dedka či džatka. Jeho pálenie sprevádzala pieseň Dedko náš, dedko, požral si nám všetko, nič si nám nenechal, tak si sa dobre mal.
Významnou tradíciou bol aj pôst, ktorý sa voľakedy začínal hneď po skončení fašiangov na Popolcovú stredu. Trval celých štyridsať dní a zakazoval jesť čokoľvek, čo pochádzalo z teplokrvných zvierat, čiže mäso, živočíšny tuk, mlieko, syr i vajcia. Nerobili sa žiadne zábavy, svadby či podobné aktivity. Verilo sa, že dodržanie týchto nepísaných pravidiel zabezpečí človeku lepšiu budúcnosť a prosperitu. Naši predkovia vnímali pôst veľmi prísne, a preto sa počas neho zvykol používať dokonca iný riad na varenie a jedenie ako v bežné dni. Namiesto kovu sa varilo v hlinených hrncoch a kovové príbory boli nahradené drevenými. Pôst predstavoval duchovné stíšenie sa a prípravu na Veľkú noc.
Veľkej noci pripisovali predkovia zázračnú silu, s čím súviseli rôzne ochrannomagické a očistné rituály. Počas Kvetnej nedele, kedysi nazývanej aj Nedeľa paliem, sa ľudia v skorých ranných hodinách umývali v studenej vode a verili, že im to prinesie zdravie a odoženie všetky choroby. Na Zelený štvrtok mali byť domácnosti upratané a podávať sa malo aspoň jedno jedlo zelenej farby (prevládali pokrmy zo žihľavy a špenátu). Veľký piatok bol dňom odpočinku, pokoja a duchovného rozvoja. Ľudia sa počas neho postili, zmývali zo seba nečistotu a navštevovali hroby svojich blízkych. Na Bielu sobotu pripravovali gazdiné rôzne sviatočné a symbolické pokrmy, spolu s dcérami upratovali príbytky, varili vajíčka a následne ich zdobili. Mládenci sa zase pripravovali na šibačku – plietli korbáče z prútov vŕby. Nasledoval Boží hod, deň osláv víťazstva života nad smrťou, Veľkonočná nedeľa, počas ktorej sa svätilo jedlo, z ktorého sa mali všetci dosýta najesť. Na ďalší deň, na Veľkonočný pondelok, si chlapci vzali korbáč a vydali sa šibať a oblievať studenou vodou mladé dievčatá. Studená voda symbolizovala krásu a zdravie počas celého roka.
S príchodom kresťanstva pribudli i jednodňové jarné sviatky, akými sú napríklad svätý Juraj (24. apríl), svätý Marek (25. apríl), svätý Florián (4. máj, deň hasičov) či svätá Žofia (15. máj). Predkovia verili, že počas dňa svätého Juraja sa brána medzi naším a oným svetom otvorí a temné sily vyjdú na povrch. Preto sa tento deň nazýval i stridžím dňom. Rovnako bol tento sviatok aj niečím ako „ľudovým 1. aprílom“ – humor, bujarosť a šibalské kúsky sa na Juraja tolerovali a prekvitali v celých regiónoch viac ako zvyčajne. Deň svätej Žofie sa považoval za najvhodnejší na siatie ľanu a konopy – rastliny zasiate v tento deň mali mať také husté vlasy ako samotná Žofia.
Medzi dôležité tradície našich predkov patrili aj Turíce, niekedy známe i ako Letnice, počas ktorých sa pohanské elementy spojili s tými kresťanskými. Konali sa na rozmedzí jari a leta, boli oslavou vody, zelene a dobytka – počas nich sa čistili studne a dobytok s ošípanými sa vyháňali na pašu. Chorí si často umývali rany vodou zo studne, ktorá ich mala vyliečiť. V mnohých dedinách sa práve počas tohto obdobia stavali a zdobili máje.
Leto, obdobie zrelosti, rastu a sily života
Kde jar predstavovala prebúdzanie, tam leto symbolizovalo zrelosť a silu života. Prišiel čas žatvy a dožiniek. Hlavným dejiskom tohto ročného obdobia boli lúky a polia. Počas kosby, inak známej aj ako prvá žatva, sa kosili lúky smerom od dediny ďalej. Muži vykonávajúci túto prácu sa nazývali kosci a v prvý deň kosby sa zakaždým uskutočňovalo prijímanie nových koscov. Mladí chlapci si sami nakovali a nabrúsili kosy a pokosili kúsok lúky, aby ukázali, či sú na danú prácu zrelí. Ak uspeli, stali sa z nich bežní kosci. Ženy a dievčatá sa zase nazývali hrabáčky. Ich čas nastal až na svitaní, keď prišli na lúky odhrabávať to, čo chlapci pokosili.
Vyvrcholenie letného obdobia, jeho slávnostné zakončenie, predstavoval deň letného slnovratu, ktorý sa po príchode kresťanstva začal nazývať aj svätojánska noc. Platilo, že letom sa ukončuje čas zábav, a preto sa na Jána využíval posledný letný deň ako deň odpočinku od roboty. Nesadilo sa, neokopávalo ani sa nijak inak nenarúšala zem. Najtypickejšími spôsobmi slávenia letného slnovratu bolo pálenie vatier na kopcoch, preskakovanie ohňa, spievanie a tancovanie pri pahrebách. Tieto zvyky boli obľúbené najmä medzi mladými ľuďmi, ktorí tým oslavovali krásu života a svoju mladosť.
Po zábavách prichádzalo jedno z najťažších období – čas žatvy, známy aj ako čas nového chleba. Obilie dozrelo a celé rodiny sa pobrali na polia s kosami a kosákmi v rukách. Prvý zákos musel byť vždy robený gazdom. Po skončení žatvy plietli ženy z klasov obilia takzvaný žatevný veniec. Ten bol neskôr odovzdaný gazdovi ako symbol ukončenia žatvy. Ako pochvalu za dobre odvedenú robotu pripravil gazda spolu s gazdinou celej dedine veľkolepú hostinu. Najmä mesiace júl a august boli typické oslavami zvanými dožinky.
Jeseň, čas oddychu, oberačky a hodov
Jesenná sezóna sa niesla v duchu zberu úrody – zemiakov, kapusty, cvikly, repy a ovocia. Vinohrady sa stali najrušnejším miestom a oberanie hrozna najčastejšou aktivitou. Okolie Krupiny oslavovalo začiatok oberačky veľmi špecifickým spôsobom – výstrelom z mažiara, malého dela. V Honte sa zase ľudia na krátke obdobie presťahovali do malých chyžiek blízko vinohradov, aby mohli ráno začať čo najskôr pracovať. Tak ako ukončenie jarných a letných aktivít, aj koniec jesennej roboty bol spestrený pekným zvykom. Staršie ženy vyrobili z najkrajších strapcov hrozna korunu, ktorá sa priniesla do domu hospodára. Gazda opäť odmenil dobre odvedenú prácu svojej dediny poďakovaním a hostinou. Tá zvykla trvať i do skorého rána. Hostiny boli medzi našimi predkami všeobecne veľmi obľúbené. Robievali sa ako na sviatky, tak aj pred začatím a po ukončení práce. Na hody sa jednoducho vždy našiel čas. Napríklad na Demetera (26. október) zvykli bývať pastierske alebo valaské hody. Koniec jesene bol typickým časom zabíjačiek, ale aj trhov a jarmokov. Tie predstavovali oživenie spoločenského života, schádzali sa na nich ľudia z okolia, ale aj zďaleka.
K tradičným zvykom patrili aj páračky a priadky. Dievčatá a ženy párali perie do perín a z ľanových a konopných vláken priadli nite. Dievča, ktoré sa zúčastnilo na týchto spoločných ručných prácach, sa pokladalo za dospelé a súce na vydaj. Preto bolo i zvykom, že na priadky a páračky sa chodili pozerať mladí muži, aby navštívili či videli svoju milú.
K jesennému obdobiu, na prelome októbra a novembra, neodmysliteľne patrili i spomienky na milovaných zosnulých. V predvečer Všechsvätých ľudia navštevovali cintoríny, ktoré boli považované za pietne miesta. Hroby vyzdobili čečinou či po domácky vyrobenými ozdobami a zapálili sviečku, ktorej svetlo malo chrániť mŕtveho, ale i jeho živých príbuzných pred zlými silami. Počas týchto sviatkov sa rodiny stretávali na cintorínoch, spoločne spomínali na svojich blízkych, pomodlili sa a nasledoval presun do teplého príbytku, v ktorom sa pohostili.
Na svätého Martina plače husia rodina, hovorilo sa. Sviatok svätého Martina bol totiž spájaný s dobre prekŕmenou a upečenou kačicou či husou. V tento deň zaháňali pastieri dobytok z holí do dedín, chodili aj po domoch so zelenými vetvičkami a priali rodinám zdravie, šťastie a množenie statku.
Koniec jesene sa niesol v znamení stridžích dní. Prvý z nich bol 25. novembra, teda v deň svätej Kataríny. Práve ten bol posledným dňom možných osláv a zábav, po ňom nasledoval advent, počas ktorého sa ľudia postili. Keďže išlo o prvý stridží deň, ženy neboli ako hostky v domácnostiach vítané. O to viac boli vítaní muži, ktorých prítomnosť mala z príbytkov vyháňať zlé sily. Zakázané boli všetky pracovné nástroje, ktoré mali kolesá – nemohlo sa mlieť v mlynoch ani priasť na kolovrátkoch. Vychádzalo to z legendy o svätej Kataríne, ktorá bola mučená na kolese. Na Katarínu sa praktikovali aj rôzne zvyky ľúbostnej mágie, ktoré sa líšili od regiónu k regiónu.
Medzi stridžie dni patril aj 30. november, deň Ondreja. Tradíciou bolo, že pastieri chodili po domoch so zväzkom prútov, z ktorého si potom gazdiné vybrali každá po jednom a pošibali ním pastiera, aby sa mu dobre páslo.
Zima, obdobie nádeje, že životný kolobeh sa začne odznova
Zima bola v minulosti ťažkým obdobím. Práca vonku na poliach a lúkach nepripadala do úvahy a s chladom a tmou začínali ľudia veriť v škodlivé sily a zlých démonov. Zimný slnovrat predstavoval obdobie prechodného času, keď si boli zlo s dobrom rovné, a preto sa ľudia počas týchto dní uchyľovali k rôznym ochranným rituálom. Tie zahŕňali napríklad aj magické vždyzelené rastliny – cezmínu, brečtan či imelo. Sú symbolmi prosperity a ľudia verili, že niečo zo svojej životodarnej sily dokážu preniesť aj na nich. Počas zimného obdobia sa naši predkovia upínali k nádeji, že chlad a tma pominú a celý kolobeh roka sa začne odznova.
Pre prelom jesene a zimy bolo typické obdobie adventu, plné očakávania, ticha a striedmosti vo všetkých oblastiach života. Ľudia sa postili, ukončovali práce okolo domu a obriaďovanie hospodárstva, upratovali si príbytky a zdobili ich. Obdobie bolo označované za magické, plné nadprirodzených síl, povier, tradícií, veštenia či vinšovačiek.
Na Barboru, teda 4. decembra, sa niektoré dievčatá a ženy obliekali do bielych šiat a prekrývali si tvár šatkou, aby ich nebolo poznať, čím sa zmenili na barborky. Metlou, husacím krídlom či varechou potom bili mládencov, ak ich pristihli pri pozeraní sa na iné ženy. Okrem toho bol tento deň veľmi významný pre baníkov, ktorí dodnes považujú svätú Barboru za svoju patrónku.
Oslavy svätého Mikuláša 6. decembra sa vo svojej takmer pôvodnej podobe zachovali až dodnes. Tradičný niekoľkočlenný sprievod sa stáročiami zredukoval na trojčlennú skupinku – čerta vo vyvrátenom kožuchu, anjela v bielom a Mikuláša v pastierskom kožuchu s mitrou na hlave a s biskupskou berlou. Mikulášske oslavy však boli rozšírenejšie v mestách než na dedinách, kde sa ľudia zvykli pridŕžať tradičných pohanských zvykov.
Počas celého adventu prebiehali prípravy na vianočné sviatky. Tie sa začínali pečením medovníčkov, ktorými sa v minulosti zdobil aj vianočný stromček. Na deň svätej Lucie (13. december) mali obrovskú moc bosorky a dievčatá mohli zistiť, kto bude ich nastávajúci. Na 13 papierikov si napísali mená 12 chlapcov a každý večer až do Vianoc jeden hodili do ohňa. Na Štedrý deň otvorili posledný papierik, na ktorom stálo meno ich budúceho manžela. Ak bol papier prázdny, znamenalo to, že svadba sa v najbližšom roku konať nebude.
Štedrý večer, zvaný aj Kračún či Dohviezdny večer, bol spojením osláv zimného slnovratu a náboženských sviatkov. Pozostával najmä z obrovskej hostiny, ktorou si rodiny zabezpečovali prosperitu a šťastie do budúceho roka. Ale pretože stále trval advent, večera musela dodržiavať pôstne pravidlá. Začínala sa až po vyjdení prvej hviezdy. Samotné poradie a počet jedál mali počas Štedrej večere svoj význam a vzťahovali sa na magické čísla. V minulosti pozostávala večera väčšinou zo siedmich až deviatich chodov, pričom z každého jedla sa zvyklo jesť iba po troch hltoch. Zvyk hádzania orechov či hrachu do kútov izieb, ktorý sa zachoval dodnes, má korene hlboko v našej histórii. Ľudia verili, že počas Štedrého večera bolo nebo otvorené a mŕtvi prichádzali na zem medzi svojich pozostalých. A práve orechy v kútoch mali zabezpečiť jedlo pre nich.
Silvestra slávili naši predkovia naplno, tak ako to robíme aj my dnes. Jedným zo zvykov hlavne západného Slovenska bolo kurinovanie a babenovanie, pri ktorom sa mladí chlapci prezliekli za ženu s dieťaťom či dievča, teda za kuriny a babiny. Takto prezlečení potom chodili vinšovať po domoch. Rovnako bolo vinšovanie typické i pre deň Troch kráľov, teda pre 6. január. Okrem toho sa hrávali i ľudové divadelné hry, často vedené učiteľmi, študentmi a žiakmi.
Oslavy príchodu Troch kráľov boli zároveň začiatkom veselého a slávnostného obdobia počas zimy – fašiangov. Predkovia počas nich hodovali, veselili sa, jedli a pili do sýtosti, konali sa zábavy, svadby, oslavy i zabíjačky. Po fašiangoch nasledoval 40-dňový pôst, po ňom Veľká noc.
Sviatky, zvyky či tradície boli dôležitou súčasťou života našich predkov. Niektoré boli typické pre celé Slovensko, iné pre konkrétnu oblasť či región. Viacero týchto pohanských, kresťanských či pomiešaných zvykov sa zachovalo dodnes a stali sa súčasťou našich každodenných životov. Iné možno už nie sú také populárne alebo neustáli skúšku času, no vďaka ľudovému rozprávaniu a neprestajnej práci etnológov a historikov sa o nich dozvedáme i naďalej.
O akých sviatkoch, zvykoch či tradíciách, ktoré sú dnes menej oslavované, vám rozprávali vaši rodičia či starí rodičia?
Zdieľať článok