Každý človek je iný. Máme svoje vlastnosti, svoje povahy, svoje spôsoby chovania, nazerania na problémy i svojské riešenia.

K zamýšľaniu nad témou dávania a prijímania ma prinútil jeden môj klient, ktorý sa cítil „nekomfortne“ z toho, že niekto za neho rieši jeho problémy a starosti, nestihne si ani uvedomiť že problém má, že to problém je a už je vyriešený, niekto ho neustále obdarúva, zadarmo mu je dávané, bez požiadania sa mu pomáha, pracuje sa za neho, bez pýtania sú mu poskytnuté peniaze a to všetko „samo“.

To je, čo?

Koľkí by sme si priali takto žiť…. Bez námahy….

Ale je toto skutočné šťastie?

Na príklade tohoto človeka si máme uvedomiť, že nie. Nie je to šťastie. Núti to človeka byť pasívnym, nepremýšľať, necítiť, nerozhodovať sa v podstate len užívať a prežívať, bez námahy.

Takto sa chová občasná opičia rodičovská láska, či zmäkčilá a slúžiaca sbaobetujúca partnerská Láska.

Ale vráťme sa k príbehu živého človeka. Človek, za ktorého je rozhodované i vykonávané sa cíti ako v klietke, je nešťastný, nespokojný, nenaplnený. Nemôže prejaviť seba, svoju podstatu. Nestihne to, lebo tí… druhí…, ktorí chcú pre neho to najlepšie sú rýchlejší ako rýchly. Oni vedia lepšie, oni vedia najlepšie… a možno i majú pravdu, ale…. v tých , za ktorých je rozhodované to vzbudzuje tlak a preto vytvárajú protitlak i odpor…… Kričia, kopú, hoc bezdôvodne, veď sú „len“ obdarúvavaní, veď sú „len“ zahŕňaní láskou i pozornosťou, veď im je „len“ pomáhané…… A nakoniec sa v očiach okolia chovajú „nevďačne“.

Ale ono to nie je celkom tak ako to vyzerá….

Kladiem otázku:

Aký je človek, ktorý bojuje proti obdarúvavaniu?

Zdá sa to navonok neprirodzené a nelogické. Čo je to za človeka? Prečo to tak cíti? Za akých okolností človek nebude šťastný, ak dostáva zadarmo?

Ide o človeka, ktorý je i bol múdry, má veľký potenciál, ale tí okolo poslúžili na to, aby jeho ducha „uspali“, či „uspávali.“ A to všetko v najlepšej viere, či najväčšej pomoci. Dobrý úmysel, ale vo výsledku, škodlivý účinok.

Je to taký človek, ktorý celý život dostával zadarmo. Taký, ktorý nebol nikdy vychovávaný k vďačnosti, lebo to bola samozrejmosť. Taký, ktorého nenaučili poďakovať, lebo vždy všetko mal zadarmo. Nepotreboval prosiť, samo sa udialo. Taký, pre ktorého bolo vždy všetko samozrejmosťou a všetci skákali ako on pískal. Či už zo strachu, či z nemohúcnosti mu odmietnuť, či už z pozície sily a moci, vždy bolo podľa neho a takýto človek sa postupne stal sebecký, necitlivý, veľa očakávajúci, veľa i dostávajúci a hlavne nevďačný.

Ale tento človek jedného dňa narazil. Narazil na pre neho neriešiteľné problémy, vždy všetko mal a zrazu nemal, zrazu sa nedalo, zrazu nebolo, zrazu…. (a to sú „božie“ zastavenia – majú rôzny charakter – materiálne, zdravotné, alebo psychické).

Celá situácia ho priviedla k hľadaniu. Nevedel, čo hľadá, nevedel, kde má hľadať, ani ako má ísť, nevedel, čo robí zle, nechápal…., nechápal nikoho a nič vo vzťahu k sebe a mal pocit, že ani jeho nikto nechápe.

V tomto všetkom, v celom zmätku našiel Boha. A tak začal kráčať cestou uvedomenia, cestou zmeny. Mnohé prehodnotil, mnohé začal riešiť a húževnato na sebe pracoval, menil sa. Stal sa postupne vďačným, uvedomelým človekom, spokornel, uvedomil si staré chyby, staré spôsoby myslenia, staré spôsoby riešenia vecí i staré spôsoby nazerania na problémy i staré obviňovania iných, že oni….

Zmenil sa kompletne.

Hovorí sa, že ľudia sa nemenia? Súhlasím s tým, pokiaľ sa ľudia menia kvôli druhým, či sebe. Vtedy sa nemenia. Ani druhí, a ani oni sami nie sú dostatočnou motiváciou k trvalej zmene. Jedine Boh ako najvyššia inštancia je trvalou zárukou zmeny ak ho človek vpustí do seba a dá mu prvé miesto v sebe…

A keď takýto človek, so svojou minulosťou a vedomím si nesprávnych konaní stretne tu a teraz niekoho, kto mu chce veľkodušne dávať, pomáhať a konať za neho, okamžite v ňom vyvstáva odpor. Ide o prebudenie toho pocitu „starého“. Žitie po starom. Vyvstávajú v ňom vnútorné boje, sťahuje sa do seba, je nútený konfrontovať v sebe, či ide po novom, či po starom, či smie a môže si dovoliť prijať, alebo odmietnuť, či to že prijíma, je dobré, núti sa premýšľať o tom, či je dostatočne vďačný, ak aj je vďačný, tak sa spytuje seba, či je vďačný z duše, alebo z toho, že je očakávané, aby bol vďačný. Je vystavený tlaku, je konfrontovaný s tým čo cíti, s tým, čo je očakávané, jeho zmätok dôjde až tak ďaleko, že už si nie je istý sebou, kto je, aký je, čo chce a nechce. Aby necítil zmätok, radšej toho, kto mu nezištne dáva pošle preč, alebo mu v tom vlastnom zmätku vykričí svoje pocity zúfalstva nepochopenia a zmätku a očakáva pochopenie…

No a na druhej strane tu máme človeka, čo nezištne dáva, pomáha a ten neveriacky krúti hlavou, že čo sa to deje, s kým to je, a ako môže byť obdarúvaný človek hysterický – to nie je normálne. On očakáva vďaku, radosť za to že dáva a z druhej strany sa mu nedostáva poďakovanie, ba dokonca je aj obvinený z tlaku druhého do rozhodnutí, ktoré „vraj“ nechcel, je obvinený z toho, že nedáva slobodu, či z toho, že za druhého robí a za tým všetkým je skrytý čistý a dobrý úmysel.

Takže, aká rada?

Dobrá rada nad zlato…. ako sa vraví 🙂

Ak nechceme byť a žiť sami a vnútorne sme rozhodnutí, že chceme žiť vo dvojici, musíme si uvedomiť, že život je pohyb. Je to o posune, poznávaní, spoznávaní sa, ako aj o malých, či veľkých ústupoch na oboch stranách v ústrety spoločnému šťastiu, ale hlavne Láske.

Mali by sme sa stať takými, ako nás vidia oči človeka, ktorý nás miluje. Sami v slobode sa približovať tomu ružovookuliarovému idolu nás v partnerovi a z lásky tak konať. Vtedy nikdy neurobíme chybu. Nemáme plniť chcenia, či očakávania druhých, nemáme ani chcieť meniť druhých, jediné čo môžeme, ba priam musíme je meniť seba na obraz boží 🙂 – teda tak, ako by sme chceli potešiť Boha, aby nás takých mal a tak mu robili radosť. Či už v partnerstve, či bez partnera.

Dobrá rada znie, že kde je láska, tam je viera, tam je dôvera. Tam je i spoločný cieľ a spoločný ťah jedným smerom, čo nevie jeden, vie druhý, kde jeden váha, druhý je rozhodný, kde má jeden strach tam druhý stojí pevne. Je to o vzájomnej výmene, podpore a pomoci. Vo dvojici je všetko ľahšie, jeden lieta a druhý uzemňuje. Tak to má byť. A stačí si to len uvedomiť a v zmysle týchto myšlienok konať.

Nič nie je jednoduché… ani život v samote, ani život vo dvojici… … je to len o našom rozhodnutí,… žiadna cesta nie je lepšia, správnejšia a ani jednoduchšia….

Preto sa vzájomne tešme, podporujme, ustupujme, pomáhajme a robme svet krajším miestom…. tvorme raj už tu na zemi.

Verím, že som bola nápomocná a že príbeh dvoch ľudí je i bude inšpiráciou k pochopeniu a riešeniu individuálnych potrieb v oblasti citu každého jedného z nás…..

S Láskou Tatiana

Zdieľať článok