Mnohí vedúci pracovníci, mnohí lekári, mnohí štátni zamestnanci a policajti čelili v čase vrcholiacej pandémie ťažkej vnútornej dileme. Dilema, čo uprednostniť? Či robiť to, čo vnútorne cítime, že je správne, alebo to, čo nám bolo povedané zhora, aj keď je to vnútorne protichodné. Doba si vyžadovala, aby sme zaujali určitý postoj a potom podľa neho konali. A tento článok bol napísaný práve preto, aby ľudia konečne pochopili, ako by sa táto dilema mala správne riešiť.

Tí, ktorí čítali slávnu knihu Hlava XXII, si pravdepodobne pamätajú základné pravidlá pre bojových letcov. Prvé z nich znelo: „Veliteľ má vždy pravdu,“ po ňom nasledovali všetky ostatné, pričom posledné pravidlo znelo: „Ak je očividne zrejmé, že sa veliteľ zjavne mýli, potom platí pravidlo číslo jeden.“

V istej knihe príbehov z druhej svetovej vojny sa píše, že raz dostal veliteľ ruskej jednotky rozkaz priamo zaútočiť na nepriateľské postavenie. Nepriateľ bol však v smere priameho útoku dobre opevnený a postup proti nemu by znamenal obrovské straty a ešte neistejší výsledok.

Spomínaný veliteľ sa preto rozhodol nezaútočiť priamo, ale prostredníctvom obchvatu, keďže boky nepriateľa neboli dostatočne chránené. A tento plán sa podaril, výška bola obsadená a straty boli minimálne.

Problém však nastal po návrate z akcie, pretože v nej došlo k neposlušnosti voči nadriadenému, za čo bol dotyčný veliteľ okamžite degradovaný a poslaný do väzenia. A ak by si jeho čin nevšimlo vyššie velenie a neudelilo mu medailu za statočnosť, bez ohľadu na pozitívny výsledok by ho nakoniec zastrelili za neuposlúchnutie rozkazu.

Takéto morálne precedensy pri plnení povinností však nevznikajú len v armáde, ktorá je založená na nekompromisnom plnení rozkazov nadriadených bez akéhokoľvek premýšľania. Tento paradox sa možno ešte zásadnejšie prejavuje aj v cirkvách. Aj vo fungovaní cirkevnej hierarchie.

Vezmime si napríklad život v kláštore. Každý, kto sa chce stať mníchom, musí spravidla zložiť tri základné sľuby. Sľub čistoty, sľub chudoby a sľub poslušnosti, pričom poslušnosť znamená bezvýhradnú poslušnosť voči všetkému, čo žiada predstavený.

Dokonca ide tak ďaleko, že poslušnosť voči nadriadenému sa považuje za poslušnosť voči samotnému Pánovi, a preto sa jeho príkazy majú plniť, akoby to boli príkazy Pánove. O tom, čo sa na základe týchto pravidiel dialo v mnohých kláštoroch, bolo napísaných mnoho kníh, ktoré opisujú, ako môžu sľub bezpodmienečnej poslušnosti rôznym spôsobom zneužiť nemorálni predstavení.

Takýto sľub je od základu nesprávny, pretože je v rozpore s dôstojnosťou ľudskej bytosti. Je to zlé, pretože to skresľuje a deformuje obe zúčastnené strany. Na jednej strane vyvoláva pocit neobmedzenej moci, ktorý podporuje a vedie k arogancii. Na druhej strane však deformuje aj osobnosť toho, kto tomuto sľubu podlieha, takže často dochádza k vnútornému boju medzi tým, čo on sám považuje za správne, a tým, čo musí urobiť, hoci to za správne nepovažuje. Nikdy by to totiž neurobil z vlastného vnútorného presvedčenia.

Sľub poslušnosti, ako sa chápe v cirkevnom prostredí, je teda nesprávny! Poslušnosť voči svojim bezprostredným nadriadeným je však určite namieste, a to nielen v cirkvi, ale aj v armáde a všade inde, kde sa to vyžaduje. Bezvýhradne poslušný však môže byť človek len vo vzťahu k najvyššej autorite! Autorite Stvoriteľa, ktorého vôľa sa ozýva vo svedomí každého z nás.

Áno, svedomie a jeho podnety sú hlasom Pánovej vôle v nás. Je to morálny zákon, ktorý Stvoriteľ vložil do každého človeka. A tento hlas svedomia sa v nás prejavuje prostredníctvom emócií. Prejavuje sa prostredníctvom emocionálnych impulzov. Nie prostredníctvom racionálne kalkulujúcej mysle. To sa musí dôsledne rozlišovať.

Citový impulz svedomia je hlasom nášho ducha, ktorý je spojený s Božím Duchom. Je to hlas nášho vyššieho, vznešenejšieho, spravodlivejšieho a ušľachtilejšieho ja. Jeho hlas možno opísať aj pojmom intuícia alebo tušenie.

Okrem toho však máme v sebe aj svoje nižšie ja, ktoré sa prejavuje v rozume a myslení. A pretože väčšina ľudí je neustále ponorená do nejakého druhu myšlienok, majú dojem, že nič iné v nich ani neexistuje. Majú dojem, že ich myslenie je v nich to najvyššie. A preto sa stotožňujú so svojou mysľou, s myšlienkami, racionálnymi výpočtami a úvahami.

Prítomnosť svedomia v nás však svedčí o tom, že v sebe máme aj vyššie, duchovné ja, stojace nad rozumom, ktoré nás vo svojej prirodzenej ušľachtilosti vždy vedie len na cesty dobra.

A práve tomuto nášmu vyššiemu ja, ktoré je hlasom nášho ducha, máme byť vždy bezvýhradne poslušní! Toto je základná autorita, ktorú máme vždy poslúchať! To je rozhodujúca autorita, ktorá nám v intuícii, v tušení a v citových podnetoch svedomia ukazuje cesty, po ktorých máme bezpodmienečne kráčať, pretože tieto cesty vedú len k dobru.

Máme teda poslúchať svojich nadriadených, ale hlas nášho svedomia je nad všetkým!

Ak však vnímame, že náš nadriadený hlása niečo nesprávne, máme dve možnosti.

Prvou možnosťou je poslúchať ho, ale ísť proti sebe! Poslúchnuť ho, ale ísť proti sebe! Počúvnuť ho, ale zaprieť v sebe hlas nášho vyššieho, duchovného ja, ktoré nám vždy ukazuje len to, čo je správne.

Ak v takejto situácii poslúchame, môžeme byť navonok poslušní a dobrí, ale zneucťujeme sami seba a v istom zmysle si pľujeme do tváre.

Alebo máme druhú možnosť, a to neuposlúchnuť príkaz, za čo nás čakajú tresty, ale v každom prípade sa budeme môcť ráno pozrieť do zrkadla. Každý má slobodnú voľbu, ako sa rozhodne.

V histórii našej planéty je mnoho príkladov, keď morálne vysokopostavení ľudia konali v súlade s tým, čo vnútorne cítili ako správne, hoci za to viackrát zaplatili vlastným životom. Títo ľudia mali vždy možnosť vybrať si cestu ľahšieho odporu. Mali možnosť prispôsobiť sa a manévrovať tak, aby všetkým preplávali bez ujmy a ešte z toho mali osobný prospech. Potom sa však už nemohli pozrieť sami sebe do očí.

A tak si radšej vybrali cestu, ktorú im ukázal ich duch! Tak, ako im to ukázalo ich vyššie ja! Cesta, ktorú im ukazuje Pánova vôľa, ktorá sa ozýva v ich srdciach prostredníctvom citových impulzov ich svedomia!

Len toto je cesta pravého človeka, veľkého duchom! Len táto cesta je cestou pravého človeka, slobodného v duchu, zatiaľ čo druhá je cestou neslobodného človeka. Je to cesta človeka, ktorý sa podriaďuje názorom a príkazom iných aj za cenu toho, že popiera sám seba. Dokonca aj za cenu popierania toho, čo sami vnútorne cítime. Je to cesta sebaklamu a cesta neúcty a nečestnosti voči sebe samému.

Toto sú možnosti a každý z nás musí veľmi starostlivo zvážiť, ktorú z nich si vyberie. Ale ak sa chce naďalej nazývať človekom, má naozaj len jednu možnosť.

-Toto covidové obdobie je náročné pre ľudí, a niekedy môže byť ťažké zachovať sa správne v danej situácií. Niekedy samozrejme nemá zmysel bojovať do krvi proti niečomu, čo by nám mohlo zbytočne spôsobiť príliš veľkú ujmu, no vždy sa dá urobiť viac, vždy sa dá bojovať. Problém je v tom, že ľudia bojovať nechcú, alebo sa boja. Boja sa, že by boli za konšpirátorov, boja sa o trest, prosto sa boja.. Nie je problém, keď človek občas príjme aj malé obmedzenie, s ktorým vnútorne nesúhlasí. Dôležité je, že si vnútorne uvedomuje, že je to nesprávne. Ale len malé obmedzenie! Veď kde by sme skončili, keby sme všetci ako tupé ovce plnili všetko do bodky? V takom prípade by pre nás nebolo východiska. Navyše čím väčší vnútorný odpor má človek proti týmto výstrelkom spoločnosti a čím má väčšie presvedčenie bojovať proti tomu a stáť si za tým, čo je správne, tým viac sú takéto situácie od neho odpudzované, pretože vibruje na vyššej úrovni. Neživí v sebe strach, a teda si nepriťahuje podobné situácie. Všímam si to sám na sebe a rodine, a pôsobí to až magicky. Čím viac svetlý je človek, tým viac je chránený a tým viac je od neho samovoľne odpudzované všetko nečisté. A navyše svojím pevným vnútorným presvedčením zasiahne aj iné duše. Ovplyvní tým ľudí, ktorí síce nesúhlasia s tým, čo sú nútení robiť, ale nemajú dostatok sily a odvahy vzoprieť sa proti tomu kvôli tlaku okolia alebo vlastnému strachu.

Zdroj

Zdieľať článok