Zdá sa, že je to jedna vec vypovedaná na tri spôsoby. Keď som to písala, uvedomila som si drobný rozdiel v každom tvrdení a najviac mi je blízky ten posledný výrok.
Zisťujem, že veľa ľudí rieši svoju finančnú situáciu a tak mi napadlo, podeliť sa o svoje myšlienky i skúsenosti.
Naháňame sa za „biznisom“, za peniazmi, za ….. za čím vlastne?
Máme málo? Máme veľa? Máme primerane? Chceme viac? Koľko viac? Ale hlavne prečo? Na aký účel potrebujeme viac? Ako a na čo vynakladáme svoje prostriedky? Čo nás uspokojí? Kedy sme schopní povedať, ja nepotrebujem som spokojný/som spokojná?
Áno, peniaze v istom zmysle dávajú pocit slobody, ale súčasne nás môžu zničiť.
Mnohí ľudia „nezvládajú svoju vlastnú slobodu“. Nech je to v ktorejkoľvek oblasti.
Ja osobne som nikdy netúžila po peniazoch nezáležalo mi na tom „mať“ („večná romantička“) – žila som jednoducho zo dňa na deň s vierou, že bude dobre a vždy sa to nejako vyrieši (a vyriešilo sa 🙂 ). V podstate som v tom počiatočnom období peniaze nikdy nemala, ale napriek všetkému som bola šťastná, pretože …
… nikdy som nemala pocit, že ich nemám.
Aj keď som presne vedela koľko dostanem na výplatu, koľko musím zaplatiť za ubytovanie, telefón, cestovné… zostalo mi len, len na stravu, ale nemohla som odolať a vždy som si z výplaty musela urobiť malú radosť a niečo si kúpiť (dokonca som si aj malý peniaz požičala (vždy do ďalšej výplaty 🙂, len aby som vnútorne necítila „TO SI NEMOŽEŠ DOVOLIŤ!“ a tým pádom som mala stále pocit dostatku a hojnosti – nemusela som sa presviedčať hlavou, jednoducho som sa tak naozaj cítila, vôbec som to neriešila, prijala som situáciu takú, aká je a snažila sa o to, aby som mala za „málo peňazí, veľa muziky“ 🙂 (samozrejme „vyskakujeme len potiaľ, na koľko máme“:-) ) a čuduj sa svete, vždy sa mi to akosi podarilo 🙂 .
Veľa som cestovala a využívala každú príležitosť vyraziť za novými zážitkami, za priateľmi, ktorí boli „rozlezení“ kade, tade 🙂 . Nechovala som sa ako dobrodruh (je mi jedno kam, ako a uvidíme…, plus stopovanie, riskovanie a pod. – to nie je moja parketa), skôr zodpovedne voči sebe. Viac menej som využívala služobné cesty mojich kolegov k preprave, alebo mojich priateľov managerov, či dílerov, ktorí veľa cestovali a mohli ma vziať do auta.
Naozaj som využívala každú príležitosť k zmene a poznávaniu.
Neskôr prišla „odmena“ za môj životný postoj k peniazom, zmenila som miesto pôsobenia a začala zarábať viac. Prvé, čo ma napadlo (večná romantička“) bolo, že komu všetkému budem môcť s tými peniazmi pomôcť. Naozaj nie som typ, ktorý by si šetril na „horšie časy“ – hlavne ich neočakávajme 🙂 – áno šetrime si – na dovolenku, na radosti, na svoje sny, na pomoc pre iných …. , len nie na horšie časy.
Nie som k peniazom nezodpovedná… a možno aj vďaka tomu stále mám… nie veľa, tak normálne, pre život. Tu sa znovu vraciam k otázke: Koľko je to NORMÁLNE? – pre niekoho by to bolo málo, pre iného veľa…
Pre mňa je dosť vtedy, ak:

• mám kde bývať,
• mám auto (nech je i 15-ročné, len nech slúži, dáva mi slobodu)
• mám čo jesť, ale tak, že vojdem do potravín a nemusím premýšľať, čo si idem kúpiť a koľko toho idem kúpiť a dám do košíka všetko, po čom mi „srdce zapiští“ .
• ďalším kritériom môjho dostatku je, že si môžem dovoliť robiť to, čo mám rada (koníčky – či už je to šport, kultúra a pod.)
• posledná vec je, že rada vycestujem za novým poznaním (to mi zostalo) – v lete ku vode, v zime na hory a vôbec to nemusí byť nákladné 🙂 , len nech som vnímavá, prežívam a vždy to budú nové impulzy, nové inšpirácie, nové príležitosti a nové poučky za ktoré som vždy vďačná.
  Nie je umenie dávať, ak máš veľa, umenie je správne hospodáriť s tým, čo mi bolo „nadelené“ (podmienky, v ktorých som sa narodil/a a vyrastal/a), ako som dokázal/a naložiť so zverenými „darmi“ a ako som sa JA pričinil/a svojou prácou, cieľavedomosťou a odriekaním, k tomu, aby ….
  Krásny deň plný bohatstva akéhokoľvek druhu 🙂

Tatiana

Zdieľať článok