Pred pár mesiacmi som si v istej situácii položila otázku: „Mám byť hrdá?
A čo je to vlastne hrdosť?“ V tom období som cítila, že pre mňa osobne je to cudzie – mne nič nehovoriace slovo.
Mohla som sa hrať na hrdú, mohla som ukazovať, dokazovať, ale komu vlastne? Komu je mám čo dokazovať a hlavne prečo? Keďže som si bola vedomá toho, že nemusím nikomu a ničomu nič dokazovať, tá ľudská hrdosť tam nebola.
Keď je človek láskavý, cítiaci, empatický a chápajúci, ale súčasne vie svoju cenu, akoby hrdosť je mu cudzia.
Ale dnes som sa niečo nové naučila , dnes som niečo nové pochopila a tak sa s vami o to podelím.
Opäť som sa vrátila k otázke, čo je to hrdosť? A zistila som, že sa na to dá pozerať z dvoch pohľadov.
Z ľudského hľadiska a z hľadiska (neviem vám popísať akého – Božieho? Duchovného? Alebo z nadhľadu? – jednoducho sami si to nazvite ako chcete. Napadlo mi ešte jedno porovnanie a možno správne – z rozumového hľadiska a duchovného hľadiska?).
Tak a k veci. Kedy o človeku hovoríme že je hrdý?
A z čoho vlastne tá ľudská, pozemská, rozumová hrdosť plynie?
Zisťujem, že zo strachu, alebo z pýchy – z prílišného ega.
Občas majú ľudia nízku hodnotu vnútornú, a práve preto potrebujú túto hodnotu ukazovať navonok, akoby presviedčať okolie, že za niečo stoja (človek, ktorý to vie ,nepotrebuje naokolo o ničom presviedčať). Svoju hodnotu, svoju cenu prezentujú navonok (v podstate si takto riešia komplexy – nejaké) prostredníctvom značkových vecí, áut, domov, striedaním partnerov, či prezentáciou špecifických partnerov v zmysle ja na to mám… a pod….).
Ale tieto veci, ani takýto spôsob chovania im v samej podstate neprinášajú „uspokojenie“, je to len „pozlátko“ „stafáž“ na zakrytie reality a tou je vnútorná neviera v seba, nízka hodnota. Takže svoju cenu si zvyšujú provokáciami a vyvolávaním závisti u druhých v zmysle: „Aby tí videli, že JA…..“. Potom sa hnevajú na závisť, ale v podstate ju provokujú a vyvolávajú – sú pyšní na seba.
(Samozrejme existujú aj zdraví sebavedomí jedinci, ktorí sú sami sebou za každých okolností a radi provokujú, za účelom, motivovania, či prebratia, či ukázania v provokácii svojej ceny – v zmysle ja si to môžem dovoliť, ale ty si to môžeš rovnako dovoliť, tak prečo nie! Títo jedinci ukazujú svoju slobodu a nezávislosť, majú radi sami seba – zdravo a užívajú – a to je dobre – týchto sa to, čo píšem netýka – o nich tu nie je reč).
Vrátim sa k pýche. Všimnite si, akí sú pyšní ľudia nedotknuteľní, citliví na svoju osobu, nesmiete im nič povedať, všetko sa ich dotýka a úder okamžite vracajú späť veľmi obratne a rýchlo, sekajú do živého a postarajú sa o to, aby to bolo dostatočne bolestivé, aby ste si už nikdy viac „nedovolili“. Prečo sú tak nedotkliví? Lebo si bránia svoje „územie“ aby nikto nevidel, že za tou tvrdosťou, egom, pýchou sa skrýva zranenie, nízka sebahodnota, neviera v seba apod.
Pýchu a hrdosť delí od seba len veľmi tenučká línia. Ak nemáme spracovanú správne hrdosť ľahko skĺzneme do pýchy 🙂.
Zdieľať článok